Všetci vedia, čo je to trpezlivosť. Čo to znamená v praxi, to vie už menej ľudí a naozaj trpezlivých, je ešte menej. Všetky naše vedomosti o trpezlivosti a skúsenosti s ňou, však neznamenajú nič od momentu, keď človeku oznámia, že má rakovinu. Onkologické ochorenie posúva pomyselnú škálu našej trpezlivosti do vzdialenosti, ktorú by sme si pred tým, nedokázali ani predstaviť. Najhoršie je, že všetko je neisté, pravdepodobné, neurčité, možné a nejasné. Koniec toho celého v nedohľadne. A vlastne aký koniec? Nikto vám na to nedá jednoznačnú odpoveď. Povedia vám že musíte byť trpezliví a veriť. A vy ste. Snažíte sa byť trpezliví a veríte. Naša viera a trpezlivosť je počas liečby rakoviny vystavená najväčšej možnej skúške, akú môže človek zažiť. Onkologický pacient je najväčším čakateľom na svete. Stále na niečo musí čakať. Čaká na termíny, na výsledky, opäť na termíny a opäť na výsledky. Čaká kedy sa mu uľaví, kedy sa to zhorší. Čaká kým príde liek alebo vhodný darca. Čaká či liečba zaberie alebo nie. Čaká čo povie lekár, potom iný lekár a ďalší lekár. Čaká ako sa vyjadrí konzílium lekárov a potom čaká, čo mu napíše liečiteľka. Čaká do kedy ešte bude môcť pracovať alebo čaká, kedy už bude môcť pracovať. Čaká kým prejdú bolesti, čaká kedy prestane chudnúť alebo priberať, čaká kedy narastú vlasy. A potom opäť čaká na výsledky.... čaká a želá si, aby sa mohol ráno zobudiť a nemať myšlienky, na čo všetko musí čakať. Onkologický pacient je najväčší a najstatočnejší čakateľ na svete! Nie je to skúsenosť o ktorú by človek žiadal. Ale ak sa tak deje, skúsme byť trpezlivejší ako trpezliví. Týka sa to nielen pacienta, ale aj jeho blízkych. Vedomým úsilím posúvajme limity našej trpezlivosti každý deň, aby sme sa stali vnútorne silnejšími.
